Historie

Autori: PhDr. Elena Lindisová, PhDr. Alexander Botoš 

Prvýkrát sa obec Rimavské Janovce spomína ako Janus vo Varadínskom registri v roku 1221. O 550 rokov  sa vyskytuje ako Janossowcza, od roku 1773 ako Janošovce, o 200 rokov ako Jánoši (Jánosi) a po roku 1948 už ako dnešné Rimavské Janovce.  Na prelome 1. a 2. tisícročia sa táto obec nachádzala na západnej hranici Gemerskej župy, ktorá tu hraničila s časťou Hontianskej župy s Malým Hontom, pôvodne tzv. Rimavským španstvom.            

Rimavské Janovce sú malou obcou ležiacou južne od Rimavskej Soboty. Je to historická časť regiónu, cez ktorú prechádza železničná trať smerom na Jesenské a tiež štátna cesta k  hraničnému prechodu s Maďarskom – Kráľ - Bánréve.  Na tomto mieste leží významný kus histórie horného Uhorska, ktorú predstavuje hlavne kláštorný kostol zaniknutého benediktínskeho opátstva, ktorý dnes slúži katolíckej cirkvi, ďalej pôvodne gotický kostol zo zač.14.storočia, ktorý dnes slúži reformovanej cirkvi a pozornosť si zaslúži aj klasicistický prízemný kaštieľ s portikusom. Môžeme  povedať, že osídlenie s 1200 obyvateľmi má značné kultúrne a historické bohatstvo.

Obec sa nachádza v priestore bývalej Gemerskej, neskôr Gemersko-Malohontskej župy. Gemer-Malohont je malebnou krajinou tak po stránke geografickej, ako i prírodovednej či historickej. Je krajom, kde možno nájsť nehostinné a strmé kopce, ktoré by mohli svedčiť o tvrdosti života ľudí, ktorí ich obývali, ale taktiež pohostinné nížiny, plné úrodnej pôdy, obývané potomkami predkov slovanského pôvodu, žijúcich tu už pred príchodom maďarských kmeňov.

Významná banícka a neskôr aj priemyselná orientácia regiónu spolu so silným remeselno-obchodným charakterom radili Gemer medzi najvyspelejšie územia Uhorského kráľovstva. Pre tunajšie obyvateľstvo boli úplnou samozrejmosťou interaktívne styky s inými národmi a kultúrami. Na báze nerastného bohatstva  vytvárajúceho nevyhnutný ekonomický potenciál sa tu počas obdobia stredoveku zrodilo kultúrne bohatstvo, ktoré svojim významom a kvalitou ďaleko presahuje rámec regiónu (produkcia železa v spišsko-gemerskom rudohorí mala už v 2. polovici 14. storočia medzinárodný význam).  Pestrosť a výnimočnosť svojrázneho kultúrneho fenoménu časom doplnila neustála imigrácia prisťahovalcov, ktorí ho doplnili o svoju kultúru a tradície. Vďaka obchodu so žlezom sa Gemer stal prienikom rôznych umeleckých prúdov a hospodáraka konjunktúra Gemera prispela tak k rozkvetu nielen kultúrneho života ale aj umenia s výrazným vplyvom talianskej kultúry (vďaka dôležitým kontaktom Anjuovcov). Intenzívna obchodná výmena bola spojená s príchodom umelcov, ktorí dobre poznali tvorbu významných centier, akými boli Florencia, Siena a Benátky.

Hospodárska a tým i kultúrna prosperita Gemera nastáva hlavne v 13. až 15. storočí a jej najpresvedčivejším dôkazom sú mnohé zachovalé stredoveké kostoly so svojím historickým, výtvarným, architektonickým či náboženským významom.  Každý z nich je skvostom v tomto priestore. Mnohé z nich boli svojím významom (hlavne vzácnymi nástennými maľbami) inšpiráciou pre vznik turistickej trasy tzv. Gotickej cesty, ktorej súčasťou je aj románsky kostol sv. Jána Krstiteľa v obci Rimavské Janovce. Nemenej zaujímavou z rovnakého obdobia je aj románska rotunda v Šiveticiach. Jej význam podčiarkujú v slovenskom prostredí mimoriadne vzácne nástenné maľby zobrazujúce legendu o sv. Margite Antiochijskej, či výjavy z pašiového cyklu.            

Obchodnú výmenu v tomto období sprevádzal ďalší fenomén, a to intenzívna latinizácia a kristianizácia Uhorska (vďaka vládnucej politike Štefana I.). Veľkou mierou sa na nej podieľali benediktínski mnísi. Spočiatku prichádzali len ako šíritelia viery, budovatelia cirkevnej štruktúry nového stredovekého útvaru, cez ktorú prúdili do krajiny nové poznatky a skúsenosti zo západu. Obrátili národy na kresťanstvo asi v 20 krajinách, zakladali školy, opisovali listiny a vďaka nim vznikali v krajinách kláštory, ako strediská tohto šírenia. Tým výrazne prispievali v jednotlivých oblastiach o skvalitnenie životnej úrovne obyvateľstva.

Ani vtedajší Gemer nebol výnimkou. Vzostup v regióne, hlavne po stránke kultúrnej a hospodárskej, je vo veľkej miere spojený hlavne s príchodom benediktínov do tejto oblasti a  založením benediktínskeho kláštora v obci Rimavské Janovce. Prvýkrát je písomne spomínaný v zmienke z roku 1221, môžeme však predpokladať jeho vznik, resp. prítomnosť benediktínov oblasti Gemera, už skôr. Ťažko identifikovateľná pravda, či rozpoznanie faktov medzi domnienkami, nič nemení na skutočnosti, že benediktínsky kláštor v Rimavských Janovciach vznikol a najjednoznačnejší dôkaz je kláštor sám, pretože ešte aj dnes stojí. O jeho benediktínskom pôvode svedčí aj patrocínium kostola – sv. Ján Krstiteľ – ktorý bol patrónom benediktínov, v tejto súvislosti sa tiež spomína v zmienke o obci z roku 1221. Možno sa domnievať, že aj názov obce „Janovce-Jánosi” mohol byť v tejto dobe odvodený od mena „Ján, maď. János”. Patrocínium kostola sa dodnes nezmenilo, pre benediktínov je charakteristické a u nás sa objavuje sa v období 11. – 13. storočia.

Za zmienku  stojí aj to, že na mieste, kde neskôr vznikla Rimavská Sobota (centrum regiónu), pravdepodobne  v období 11. – 13. storočia stál rovnako románsky kostol s rovnakým patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Tento kostol a neďaleké sobotné trhovisko sa stali rušnými miestami spoločenského a náboženského života a do konca 13. storočia tu vzniklo oppidum s názvom „Rymoa Zumbota”. Dnes už tento kostol v tomto priestore nemožno nájsť. V roku 1506 ho zničil požiar, na jeho základoch vznikol gotický kostol, ktorý do roku 1769 slúžil kalvínom. V  dôsledku tragických udalostí strhnutý a nový klasicistický kostol odvtedy až dodnes slúži katolíkom.            

Pod ťarchou času sa vzácna kultúrna pamiatka v Rimavských Janovciach nevyhla zničujúcim katastrofám a následným úpravám. Napriek tomu si zachovala typické znaky toho, že je románskou. Predovšetkým nádherný vstupný portál s okrúhlym oknom nad ním, úzke okná s hrubým ostením a arkatúra zdobiaca presbytérium zvonku pod rímsou.            

Kostol slúži ešte aj dnes katolíckej cirkvi na bohoslužby. Vidieť tu môžeme vzácny barokový organ, ale aj hodnotné obrazy pašiového cyklu. Azda najdominantnejším je kazetový strop, tiež pôvodná dlažba a bez povšimnutia nemôže ostať ani figurálna výzdoba apsidy kostola, ktorej súčasťou je aj vyobrazenie posledného opáta kláštiora  Floriána Františka Rómera. Ten za pomoci veriacich zbieral v rokoch 1832-1873 prostriedky na jednu z posledných rekonštrukcií kostola. Vtedy vznikol aj spomínaný kazetový strop, s erbami a podobizňami darcov a podporovateľov obnovy kostola, realizovanej v roku 1875. V cirkevnom archíve na fare v Jesenskom sa nachádza aj viacero listov z korešpodencie tohto významného opáta.          

Nakoľko na mieste zaniknutého kláštora V Rimavských Janovciach nebol doposiaľ vykonaný komplexný archeologický výskum, môžeme len  predpokladať, že na tomto mieste vznikol kompletný architektonický útvar, cirkevného charakteru, poskytujúci mníchom obytné priestory, skriptórium, refektórium, hospodárske budovy a pravdaže kostol, charakteristický pri stavbe kláštov. V jeho strede sa nachádzal rajský dvor olemovaný ambitom.            

Do roku 1552 opátstvo v Rimavských Janovciach prežívalo obdobie rozkvetu. Vo svojom vlastníctve malo až 33 port (napríklad Apátik, Barátkút). V rámci šírenia vzdelanosti, kultúry, hospodárskej, remeselnej, umenovednej zručnosti a samozrejme viery, možno predpokladať, že tu asi v 15. storočí vznikla v priestoroch kláštora aj škola. Priamy dôkaz zatiaľ nie je známy, ale možno nepriamo by o tom mohol svedčiť vzácny cirkevný dokument, písaný v reči veriacich – teda po maďarsky, zachovaný z tej doby. Ide o tzv. Halotti beszéd és könyörgés [Pohrebná reč a orodovanie], ktorá je najstaršou zachovanou jazykovou pamiatkou z čias benediktínov a zároveň dokladuje ich zručnosť v písaní, či prepisovaní listín. Znalosť písma, v tej dobe tak vzácna, predpokladala snahu zo strany členov rádu, aby ju šírili. Táto kláštorná škola určite prispela k úrovni vzdelanosti Gemera.            

Založením kláštora celé osídlenie dostalo zákonite inú podobu. Mnohé majetky prešli pod kláštornú správu a o ich mohutnosti svedčia aj ďalšie dôkazy o existencii kláštorných častí, napríklad spomenutá lokalita Apátik (v prekl. Malé opátstvo), či Barátkút (v prekl. Mníšska studňa).            

V roku 1552  kláštor v Rimavských Janovciach  nemal opáta. Posledného vraj zavraždil mlynársky učeň na jeho vlastnom pozemku v mlyne.

Predpokladáme, že po týchto tragických udalostiach došlo nielen k  zániku funkcie opátstva, ale ja k rozpadu budov, zničenie majetku a i. Dielo zániku kláštora ako takého mohla dokonať rozmáhajúca sa reformácia a zavŕšili ho turecké nájazdy v čase tureckej okupácie v 16.storočí. Jedine kostol odolal týmto ničivým faktorom. Zostal a stojí dodnes, hoci iste nikto netušil, čo všetko ho ešte čaká. Kedy sa cirkevný život do opustených múrov vrátil, zatiaľ presne nevieme. Pusté obdobie zanechalo na stavbe svoje stopy. Následná obnova bola realizovaná až v roku 1751.

Nasledujúce storočie prináša so sebou ďalšiu katastrofu, a to ničivý požiar, ktorý ho zachvátil v  roku 1857, obnova po požiari bola realizovaná v roku 1875 Uhorským pamiatkovým úradom. Po obnove ho slávnostne vysvätil vtedajší rožňavský biskup. V tom čase bol opátom spomenutý Florián Rómer (zakladateľ modernej uhorskej archeológie) a kňazom Niet Sprenger. Posledná oprava tejto stavby sa uskutočnila v roku 1961. Aj v ďalšom období bol kostol vnímaný úradmi zaoberajúcimi sa pamiatkovou starostlivosťou ako vzácna stavba, žiaľ dnes zisťujeme, že len v úrovni teoretickej. So zachovaním kostola sa doteraz pasuje len katolícka cirkev - farnosť v Jesenskom, pod ktorú patrí. V súčasnosti farnosť vedie PhDr. Rastislav Polák, PhD. Naposledy bol kostol opravovaný v roku 2012 z finančnou pomocou Ministerstva kultúra Slovenskej republiky a inicioval ju vtedajší farár Mgr. Martin Pivovarník.