Historie

Autor: Mgr. Dana Stoklasová

Počiatky kláštora v Hronskom Beňadiku siahajú do obdobia boja o uhorský trón medzi kráľom Šalamúnom a jeho bratrancom, nitrianskym vojvodom Gejzom. Roku 1074 pri Mogyoróde došlo medzi nimi k rozhodujúcej bitke, z ktorej vyšiel ako víťaz Gejza a stal sa novým uhorským kráľom. Po tejto bitke, aby si oddýchol a načerpal nové sily, vydal sa na poľovačku do Tekovskej župy. Jedného večera sa so svojou družinou utáboril v hustom lese v údolí Hrona, na mieste, kde sa nad riekou dvíhali strmé skaly. V akejsi štrbine v týchto skalách zbadal kráľ zvláštne svetlo a rozhodol sa ho preskúmať. Keď podišiel bližšie, uvidel pustovníka, zahĺbeného v modlitbe, a aké bolo jeho prekvapenie, keď v tomto pustovníkovi spoznal svojho porazeného nepriateľa - Šalamúna, ktorý sa tu kajal za svoje hriechy. Tento obraz hlboko otriasol Gejzovým srdcom a pod jeho dojmom sa kráľ rozhodol postaviť na tomto mieste kláštor. Takto opisuje založenie kláštora ľudová tradícia.

Presnejšie a hodnovernejšie údaje nám však poskytuje jeho zakladacia listina, ktorú spomínaný kráľ Gejza vydal roku 1075. Na základe tejto listiny predpokladáme, že k rozhodnutiu vybudovať na tomto mieste kláštor dospel Gejza ešte pred svojím nástupom na trón, v časoch, keď bol nitrianskym údelným vojvodom. Z jej textu totiž vyplýva, že v čase jej vydania tu určite stál prinajmenšom kostol, zasvätený sv. Benediktovi. Podľa výsledkov archeologického výskumu, ktorý sa tu uskutočnil v 80. rokoch 19. storočia, išlo o trojloďovú románsku stavbu s dvoma vežami, ktorá zaberala strednú a južnú loď dnešného kostola a časť priľahlého krídla ambitu. Podľa V. Mencla mohla v tom čase trvať stavba takéhoto kostola asi pol storočia, ak rátame s tým, že popri stavbe kostola sa pracovalo už aj na samotnom kláštore. V našom prípade je však tento časový údaj nereálny, keďže v zakladacej listine kráľ Gejza hovorí v súvislosti s kláštorom i kostolom len o svojom úmysle a svojich činoch. Je pravdepodobné, že keby s týmto dielom začal už jeho otec, našli by sme o tom zmienku aj v spomínanej listine. Predpokladáme preto, že so stavbou kostola sa začalo niekedy po roku 1064. Z uvedeného ďalej vyplýva, že ako prvý bol pravdepodobne postavený kostol a so stavbou kláštora sa začalo až neskôr.            

Okrem informácie o založení kláštora obsahuje spomínaná listina súpis majetkov, ktorými ho kráľ veľmi štedro obdaroval. Bola to predovšetkým pôda, ktorej najväčšia časť sa nachádzala v Tekovskej župe. Ďalšie pozemky, ktoré kláštor získal, boli v Nitrianskej, Ostrihomskej, Biharskej, Békešskej, Čongrádskej a Solnockej župe. Všetky tieto majetky ležali na území Nitrianska a Biharska, teda v tých častiach kráľovstva, ktoré Gejza spravoval ešte ako údelné knieža. Kráľ udelil opátstvu tiež právo vyberať mýto z dreva, prepravovaného po rieke Hron, ako aj mýto z prepravy tovaru po viacerých riekach mimo územia Slovenska a z niekoľkých uhorských trhov. V listine sa ďalej spomína kostol v Kňažiciach, z ktorého dostávalo opátstvo časť desiatkov. Zdôrazňuje sa tu tiež právo kláštora poskytnúť útočisko a ochranu komukoľvek, kto sem prišiel, nad všetkým, čo sa nachádzalo za jeho múrmi, vrátane ľudí a zvierat, mal teda právomoc výlučne opát. Právo azylu mali kostoly už od staroveku a s rôznymi úpravami bolo rešpektované až do 14. storočia. Tak ako v celej kresťanskej Európe, platilo toto právo i v Uhorsku, o čom máme doklady už z čias svätého Štefana, v čase založenia kláštora teda nebolo ničím výnimočným.      

Zachované pramene nám umožňujú súvislejšie sledovať dejiny kláštora a jeho vzrastajúci význam až od 13. storočia. Na jeho začiatku sa stretávame s opátom Ivom, ktorý zabezpečil potvrdenie majetkových práv opátstva pápežom Inocentom III. Ten vo svojej listine z 15. mája 1209 prijal kláštor i s jeho majetkami pod pápežskú ochranu a zaručil tunajším benediktínom nedotknuteľnosť na mieste, ktoré si zvolili pre svoj život. Ďalej mali benediktíni právo prijať kohokoľvek, kto by chcel vstúpiť do tohto kláštora, avšak žiadny rehoľník nesmel kláštor opustiť bez súhlasu opáta. V prípade opátovej smrti sa novým opátom mohol stať iba ten, koho si mnísi sami zvolili. Zárukou všetkých práv kláštora mala byť autorita pápežského stolca a tiež spravodlivosť diecézneho biskupa. Ako sa však neskôr ukázalo, v ťažkých časoch, ktoré nastali po tatárskom vpáde, ani jedno ani druhé nepomohlo kláštoru uchrániť si svoje majetky pred útokmi šľachty, ba mnohé z týchto majetkov obsadil samotný ostrihomský arcibiskup.      

Z hľadiska duchovného života v kláštore je dôležitá listina pápeža Gregora IX. z roku 1232, ktorou získali tunajší mnísi povolenie aj v prípade všeobecného interdiktu krajiny v tichosti za zavretými bránami konať bohoslužby.      

Určitou prekážkou tak duchovného, ako aj hmotného rozvoja kláštora boli neustále majetkové spory, ktoré viedli opáti najmä s ostrihomským arcibiskupom. Napriek tomu bolo opátstvo v Hronskom Svätom Beňadiku jednou z najbohatších cirkevných inštitúcií v Uhorsku. O tom, že tento kláštor rozhodne netrpel nedostatkom prostriedkov, svedčí napríklad návšteva pápežského legáta v roku 1309. Výdavky, súvisiace s touto návštevou, dosahovali sumu, porovnateľnú s celoročným príjmom nejedného menšieho opátstva.            

Pre kláštor boli jeho majetky zrejme veľmi dôležité, keďže jeho opáti boli kvôli nim ochotní dokonca aj falšovať listiny. Z prvej polovice 14. storočia poznáme viacero sfalšovaných či falošných listín, z ktorých najvýznamnejšia je interpolovaná listina Gejzu I. z roku 1075 a jej dve vymyslené konfirmácie, hlásiace sa do rokov 1124 a 1217. Tieto má pravdepodobne na svedomí opát Ladislav, ktorý mal ako kráľovský kaplán určitý vplyv na kráľovskom dvore, a ktorý zabezpečil aj ich potvrdenie kráľom Karolom 20. januára 1328. Už 18. marca potvrdil kráľ opátovi v Hronskom Beňadiku ďalšiu falošnú listinu, a to privilégium pre hostí na kláštorných majetkoch, hlásiace sa do roku 1217. Podľa tejto listiny dostali všetci prisťahovalci na majetky opátstva rovnaké výsady ako hostia v Pešti, Stoličnom Belehrade alebo v Budíne. Všetky poplatky a dávky od týchto ľudí však plynuli kláštoru a nie kráľovi. 19. marca toho istého roku získal opát Ladislav aj pápežské potvrdenie všetkých práv kláštora, získaných od pápežov, kráľov, či iných hodnostárov, ba aj tých, ktoré si prisúdili sami miestni opáti.            

O význame opátstva v Hronskom Beňadiku svedčí tiež listina z roku 1314, v ktorej ostrihomský arcibiskup dáva svoj súhlas s vybudovaním benediktínskeho kláštora na Spiši a podriaďuje ho ako fíliu práve Hronskému Beňadiku.            

Najdôležitejšou osobnosťou spomedzi miestnych opátov v 14. storočí bol nepochybne opát Siegfried, ktorého poznáme z listín z rokov 1330 – 1355 a ktorý má veľké zásluhy na duchovnom i hmotnom zveľadení kláštora. Podobne ako jeho predchodca Ladislav, aj on bol kráľovským kaplánom a vplyvnou osobou na kráľovskom dvore. Pre kláštor získal niekoľko nových majetkov a dosiahol i vrátenie mnohých z tých, o ktoré opátstvo v minulosti prišlo. Zabezpečil tiež opätovné potvrdenie falošného privilégia pre hostí na majetkoch opátstva kráľom Ľudovítom a palatínom Mikulášom. Siegfried bol opátom kláštora v Hronskom Beňadiku až do roku 1355, kedy bol zvolený za opáta v Panonhalme. Pre Hronský Sv. Beňadik bol jeho odchod veľkou stratou, o to väčšou, že jeho nástupcovia neboli zďaleka takí schopní ako on.            

V rokoch 1355 - 1370 bol na čele opátstva Siegfried II., pôvodne rehoľník panonhalmského opátstva. Avšak skôr než tento opát vôbec prišiel do Hronského Beňadiku, jeho miesto zaujal Ulrich Stegen, mních z nemeckého Gerstenu, ktorý tu pôsobil aj v nasledujúcich rokoch. Istý čas mal teda kláštor dvoch opátov. Zdalo sa, že problém sa vyrieši zvolením Ulricha Stegena za opáta v Somogyvári. Ulrichovi prívrženci však zvolili namiesto neho ďalšieho protiopáta menom Mikuláš, s ktorým sa v prameňoch stretávame v rokoch 1358 - 1359. Nevieme, ako sa situácia ďalej vyvinula a čo sa s Mikulášom stalo, no po roku 1359 už vystupuje ako opát iba Siegfried II. Tento opát a podobne i jeho nástupcovia museli vynaložiť veľa námahy pri obrane majetkových práv kláštora v mnohých sporoch. Ich najväčším protivníkom bol opäť ostrihomský arcibiskup.            

Druhá polovica 14. storočia bola pre kláštor nie veľmi šťastným obdobím, a to najmä kvôli dlhotrvajúcim a často neúspešným majetkovým sporom. To isté možno povedať aj o 15. storočí, kedy na majetkoch opátstva spôsobili veľké škody okrem okolitej šľachty aj husiti. Tí roku 1435 podpálili aj samotný kláštor.            

V 16. storočí dochádza v dejinách kláštora po všetkých stránkach k určitému úpadku. Po roku 1528 už na jeho čele nestáli opáti, ale iba správcovia, ktorých určoval kráľ, s čím súvisel aj chaos, ktorý tu nastal, či už v majetkových záležitostiach, alebo v duchovnej sfére. K usporiadaniu týchto zložitých pomerov došlo až po roku 1565, kedy sa majiteľom opátstva stala Ostrihomská kapitula.

Búrlivé časy, ktoré nastali po príchode Turkov a obsadení veľkej časti kráľovstva, zanechali stopy aj na stavbe kláštora v Hronskom Beňadiku. V tom čase (oficiálne od roku 1565) už kláštor nebol sídlom benediktínskeho opátstva, ale majetkom Ostrihomskej kapituly. Jej kanonici tu našli útočisko, keď museli pred Turkami ujsť z Ostrihomu. Ani tento kraj však nebol celkom bezpečný a v čase, keď Turci ohrozovali stredné Slovensko, sa tu v panike opevňovalo všetko, čo malo nejakú cenu. Tak to bolo aj s kláštorom v Hronskom Beňadiku - komplex kláštorných budov bol vtedy doplnený dvoma nárožnými rondelami a dvor bol budovami uzavretý zo všetkých strán. Stalo sa to roku 1572, o čom svedčí nápis (dnes už len jeho torzo) na omietke západného priečelia. Takto upravený kláštor zažil viacero útokov, a preto boli po odznení tureckého nebezpečenstva potrebné rozsiahle opravy, s ktorými sa začalo roku 1690. Asi najväčším zásahom do stavby kláštora v tom čase bolo zriadenie veľkej sýpky, ktorá nahradila zrútené južné krídlo.            

Ďalšou pohromou, ktorá kláštor stihla, bol požiar, ktorý sa rozšíril z dediny 31. júla 1881. Škody, ktoré tento požiar spôsobil, boli obrovské a muselo sa začať s ďalšou veľkou rekonštrukciou. V rámci nej bola z kostola poodnášaná väčšia časť toho, čo zostalo z jeho pôvodného, gotického zariadenia. Oltáre boli prenesené do rôznych iných kostolov a ďalšie pamiatky skončili v arcibiskupskom múzeu v Ostrihome (www.keresztenymuzeum.hu).            

A tak dnes môžeme v kostole z jeho pôvodného gotického zariadenia vidieť iba tri sochy - sv. Benedikta, Scholastiky a Panny Márie a korpus Krista na Kríži  s pohyblivými ramenami. Za pozornosť však stoja aj dva predmety, ktoré sa nachádzali ešte v románskej bazilike, ktorá tu stála pred gotickým kostolom. Je to krstiteľnica z obyckého pieskovca, ozdobená rezbami, a drevený kríž, ktorý visí na víťaznom oblúku klenby. A mimoriadne vzácnou súčasťou zariadenia je aj organ, ktorý sem bol prinesený roku 1714 a ktorý je jedným z najvzácnejších na Slovensku.