Historie

Autor: RNDr., Mgr. Marián Samuel

Kláštor sv. Hypolita v Nitre na Zobore zaujíma v rámci benediktínskych kláštorov na Slovensku výnimočné postavenie. Je historicky najstarší a spája sa s ním niekoľko ďalších „naj“. Vzťahujú sa k nemu najstaršie v originály zachované písomné pramene, tzv. Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113, ako aj najstaršia po latinsky písaná próza z prostredia Slovenska – legenda o pustovníkoch, svätcoch Svoradovi a Benediktovi, najstaršie diela uhorskej a českej historiografie a pod.

Poloha kláštora bola z pohľadu potrieb benediktínskych mníchov ideálna – založili ho na odľahlom mieste a predsa vzdialenom len 3 km od vtedajšieho mocenského, hospodárskeho a cirkevného ranostredovekého centra - Nitry. Neveľkú kotlinku v lesoch na svahu kopca Zobor ohraničujú strmé skalné zrázy a svahy kopca, výdatný prameň (nazývaný Svoradov) dodnes zásobuje lokalitu kvalitnou vodou.

Hoci o založení „Zoborského“ kláštora sa nezachovali žiadne písomné správy, časť bádateľov predpokladá, že Kláštor sv. Hypolita pochádza už z 9. stor., možno z obdobia po roku 880, keď v Nitre vzniklo biskupstvo, ktorého prvým biskupom sa stal švábsky duchovný Viching. Ako jeden z argumentov „starobylosti“ kláštora sa zvykne uvádzať patrocínium sv. Hypolita, ktoré v 9. storočí niesol aj kláštor v Sankt Pöltene, najvýchodnejší oporný bod misií smerujúcich na slovanské územia. Existenciu menšej benediktínskej komunity na Zobore už vo veľkomoravskom období naznačuje známa legenda o smrti „kráľa“ Svätopluka zaznamenaná dekanom pražskej kapituly Kosmasom (1045-1125) počas jeho pobytu v Uhorsku. Uvádza v nej, že Svätopluk sa v roku 894, na sklonku svojho života „uchýlil na jedno miesto na stráni hory Zobor, kde kedysi s jeho podporou a pomocou postavili traja pustovníci vo veľkom a neprístupnom lese kostol“.  Ak pripustíme, že Kosmasom zachytený príbeh má skutočne historické jadro, potom môžeme uvažovať o tom, že koncom 9. storočia mal Zoborský kláštor podobu malého filiálneho rehoľného domu, tzv. celly, obývanej nepatrným počtom mníchov. Architektúra takýchto filiálok bola neraz postavená z dreva, čím by sme mohli vysvetliť skutočnosť, že archeologickému výskumu sa zatiaľ nepodarilo zachytiť zvyšky stavieb, ktoré by bolo možné datovať do obdobia Veľkej Moravy. V priestore pod prameňom sa našlo malé množstvo zlomkov keramiky, ktorú ale môžeme len rámcovo datovať do 9. až 11. storočia. Pre úplnosť treba povedať i to, že iná časť bádateľov predpokladá založenie Zoborského kláštora až koncom 10. alebo začiatkom 11. storočia.

Isté je, že začiatkom 11. storočia kláštor aj vďaka podpore kráľa Štefana I. (1000 – 1031) existoval. Vyplýva to z už spomínanej – tzv. Maurovej legendy o živote sv. Svorada–Ondreja a Benedikta. Vznik legendy sa väčšinou datuje do rokov 1064 až 1070, jej autorom je pécsky biskup blahoslavený Maurus. Maurus zaznamenal rozprávanie zoborského opáta Filipa a Svoradovho učeníka Benedikta o askéze, mučeníckej smrti a zázrakoch, ktoré sa diali počas života i po smrti oboch pustovníkov. Svorad, ktorý prijal rehoľné meno Ondrej, pravdepodobne pustovníčil v jaskynke nad Zoborským kláštorom, Benedikt sa podľa jeho vzoru uchýlil k pustovníckemu životu na Skalku pri Trenčíne. Súčasťou Svoradovho sebatrýznenia bola okrem nepohodlia, odopierania si spánku a pôstu (štyridsať orechov na štyridsať dní pôstu)  aj reťaz omotaná okolo pása, ktorá doň postupne vrastala. Zoborský opát Filip poslal Maurovi polovicu tejto reťaze a ten relikviu potom daroval nitrianskemu údelnému kniežaťu Gejzovi. Ostatky Svorada a Benedikta pochovali v Bazilike sv. Emeráma v Nitre a v roku 1083 ich vyhlásili za svätých. Kult oboch pustovníkov zvýšil autoritu kláštora na Zobore aj miesta Benediktovho pôsobenia v Skalka pri Trečíne. Prvý krát sa spoločný kult oboch svätcov spomína v Zoborskej listine z r. 1111 v názve nitrianskej Baziliky sv. Emeráma, Ondreja a Benedikta („Sanctorum Emmerami, Andreae et Benedicti“).

Spomínané zoborské listiny z rokov 1111 a 1113 vznikli z iniciatívy opáta Gottfrieda po nepokojoch súvisiacich s vpádom vojsk moravského vojvodu Otta II. na Slovensko v roku 1109. Vtedy boli spustošené mnohé majetky zoborského kláštora a mnohí jeho poddaní sa údajne prehlásili za slobodných. Aj preto dal opát vyhotoviť súpis nehnuteľného majetku a príjmov kláštora. Súpis bol potvrdený s vedomím kráľa, ostrihomského arcibiskupa a ďalších popredných ľudí kráľovstva. Zoborské listiny tak dobre dokumentujú rozsiahly majetok kláštora, ktorý patril k najväčším cirkevným pozemkovým vlastníkom na Slovensku. Jeho majetky boli roztrúsené na veľkej ploche západného a časti stredného Slovenska od Dunaja cez Považie až po Turiec.

V období 11. až 13. storočia plnil Kláštor sv. Hypolita dôležitú funkciu jedného z centier náboženského, verejnoprávneho a kultúrneho života v Uhorsku. Mal vlastné skriptórium, vzácne kódexy si vymieňal s kláštorom v Pannonhalme už počas udržiavania úzkych kontaktov v 11. storočí. V kláštore existovala aj škola, prvá zmienka o nej je však až 13. storočia. Ako dokladajú viaceré pramene správy z 13. a 14. storočia, zástupcovia zoborského konventu sa zúčastňovali na riešení sporov a ďalších právnych záležitostí iných benediktínskych kláštorov. Zoborský kláštor patril medzi cirkevné inštitúcie s funkciou hodnoverného miesta (loca credibilia), plniace v stredovekom Uhorsku funkciu verejného notariátu. Jeho územná právomoc sa vzťahovala hlavne na Bratislavskú, Nitriansku, Tekovskú a Trenčiansku župu. Archív hodnoverného miesta sa žiaľ nezachoval.

Význam i príjmy zoborského kláštora však koncom 14. a v 15. storočí postupne klesali. V tom čase úpadok benediktínskeho rádu zasiahol celú Európu. Nové kláštory takmer vôbec nevznikali a počet existujúcich prudko klesal. Za panovania Žigmunda Luxemburského (1387-1437) sa nitrianskym biskupom stal kráľov prívrženec Hynko, ktorý dostal na starosť aj spravovanie zoborského opátstva. Neskôr kráľ Matej Korvín odovzdal štyri významné benediktínske kláštory Pannonhalmu, Pécsvárad, Szekszárd a Zobor ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Vitézovi zo Sredny. O dramatických udalostiach, ktoré mali za následok postupný zánik kláštora, sa dozvedáme z listiny Konventu sv. Benedikta pri Hrone ( v Hronskom Beňadiku), datovanej 4. augustom roku 1468. Listina zaznamenáva protest, ktorý za celý zoborský Konvent sv. Hypolita mučeníka zo Zobora predniesol fráter Anton. Opísal, ako po smrti opáta Mikuláša opátstvo zabral kastelán nitrianskeho hradu Peter Koth, inak familiár ostrihomského arcibiskupa. Ten v sobotu 30. 7. 1468 odcudzil všetky listiny a dokumenty patriace Zoborskej cirkvi uložené v akejsi pomaľovanej skrinke a odniesol ich na Nitriansky hrad. Brat Anton súčasne protestoval aj proti zaberaniu majetkov opátstva a proti prideľovaniu cirkevných benefícií ako odmeny za služby poskytnuté kráľovi Matejovi Korvínovi. Napriek protestom zoborských benediktínov Ján Vitéz presvedčil panovníka, že Zobor patrí Nitrianskemu biskupstvu a kapitule. Hoci mnísi nemuseli zo Zobora odísť, kláštor sa pred koncom 15. stor. prestáva spomínať.

O podobe a stavebnom vývoji stredovekého kláštora máme zatiaľ len málo informácií. Archeologickým výskumom sa odkryl krátky úsek základov zrejme drevenej stavby z 11. storočia a niekoľko úsekov kamenných základov a ich negatívov z mladšieho obdobia. K najlepšie zachovanému úseku muriva priliehala interiérová dlažba vyhotovená zo štvorcových tehlových dlaždíc. K datovaniu odkrytých zvyškov prispel nález mince ležiacej na zvyšku maltovej podlahy. Strieborný friesachský fenig z rokov 1200 až 1246, razený salzburským arcibiskupstvom počas pôsobenia Eberharta II., je prvým nálezom mince z tejto lokality a potvrdzuje intenzívne kontakty Kláštora sv. Hypolita s ostatnými významnými stredoeurópskymi cirkevnými inštitúciami. Je pravdepodobné, že preskúmaná časť kláštora bola počas tatárskeho vpádu alebo počas iných búrlivých udalostí na konci 13. alebo začiatku 14. stor. zničená, alebo prinajmenšom poškodená. Poškodenie kláštora, resp. jeho majetkov vyplýva aj kráľovskej listiny vydanej 1. 12. 1249, z ktorej sa dozvedáme, že kráľovi Belovi IV. opát Zoborského kláštora Favus a jeho rádoví bratia predložili privilégiá svojho konventu a súčasne ho požiadali o odstránenie následkov z čias tatárskeho vpádu.

Zo stredovekého kláštora je nateraz známy jediný architektonický článok – menšia románska hlavica z 12. storočia. Jej hladký kalich zo všetkých štyroch strán zdobia dve, na nárožiach sa stáčajúce volúty, vyrastajúce zo spoločnej stonky. Hlavica bola v hornej časti ukončená rímsou, profilovanou jedným žliabkom, v spodnej časti mala prstenec. Po tom, čo stratila svoju pôvodnú funkciu, bola hlavica druhotne pretvorená a slúžila pravdepodobne ako lavabo zamurované do steny.

Po opustení kláštora koncom 15. storočia zostala lokalita na vyše 150 rokov neosídlená. Tradícia sakrálneho miesta však prežívala, ku kláštoru sa každoročne konala púť z nitrianskeho katedrálneho kostola a v roku 1663 postavil biskup Juraj Selepčéni vo dvore bývalého kláštora oktogonálnu Kaplnku sv. Ondreja a Benedikta. Ďalší nitriansky biskup Blažej Jaklin získal v roku 1691 povolenie postaviť nový kláštor pre kamaldulský konvent. Hoci kamaldulská rehoľa je jednou z najstarších v Európe, do Uhorska sa dostala až v závere 17. storočia, pretože prvé dva pokusy samotného zakladateľa a jeho žiakov uchytiť sa v našom priestore skončili na začiatku 11. stor. neúspešne. Počas výstavby veľkoryso koncipovaného barokového komplexu vybudovaného na systéme umelých terás úplne asanovali zvyšky staršieho stredovekého kláštora. Po necelých 90 rokoch pôsobenia kamaldulov na Zobore panovník Jozef II. v r. 1782 konvent rozpustil. Väčšina areálu kláštora vrátane kostola chátrala, len časť hospodárskych budov bola využívaná na rôzne účely (textilná manufaktúra, hostinec, klimatické kúpele, sídlo misionárov Božieho slova) až do začiatku 60. rokov 20. stor., keď na mieste bývalých kláštorov postavili liečebňu respiračných chorôb.