PhDr. Henrieta Žažová, PhD

Pôvodne benediktínsky, neskôr premonštrátsky kláštor v Bzovíku; zvyšky kláštorného komplexu sú situované na vyvýšenine na južnom okraji obce Bzovík (48° 18' 55" N, 19° 05' 23" E).

Charakteristika objektu:

Kláštor sv. Štefana kráľa v Bzovíku patrí medzi najstaršie cirkevné inštitúcie na Slovensku. Pôvodne benediktínske opátstvo založil člen významného veľmožského rodu Hunt-Poznanovcov Lampert s manželkou Žofiou a synom Mikulášom v rokoch 1127 – 1131. Benediktínov v Bzovíku v rokoch 1180 – 1181 nahradili premonštráti z Klášterního Hradiska pri Olomouci na Morave. Dôvodom ich príchodu bola pravdepodobne snaha o zvýšenú disciplínu mníšskeho života a účinnejšie plnenie úloh rodového kláštora. Premonštráti tu zotrvali až do roku 1530, keď ich násilne vyhnal protestantský magnát Žigmund Balaša, ktorý kláštor prebudoval na pevnosť. Rehoľníci sa do Bzovíka už nevrátili.

Náčrt histórie

Jeden z najstarších kláštorov na území Uhorského kráľovstva k úcte sv. Štefana kráľa založili príslušníci významného veľmožského rodu Hunt-Poznanovcov na svojom majetku Bzovík neďaleko kráľovského majetku s centrom vo Zvolene a stredoslovenských banských miest v susedstve slobodného kráľovského mesta Krupiny. K založeniu došlo za vlády kráľa Belu II. a za ostrihomského arcibiskupa Feliciána v rokoch 1127 – 1131. Zakladateľom kláštora bol Lampert z rodu Hunt-Poznanovcov so svojou manželkou Žofiou a synom Mikulášom. V literatúre prevažuje názor, že Lampertova manželka Žofia bola sestrou uhorského kráľa Ladislava I. Svätého (1077 – 1095). Žofia z kráľovského rodu Arpádovcov sa však vydala za korutánskeho markgrófa Ulrika a neskôr saského vojvodu Magnusa. Umrela 18. júna 1095, preto nemohla byť spoluzakladateľkou bzovíckeho kláštora. Manželkou Lamperta bola síce mladšia sestra Ladislava I. Svätého, ale jej meno nepoznáme. Ďalšou Lampertovou manželkou bola spoluzakladateľka kláštora Žofia. Najnovšie Szabolcs Vajay vyslovil názor, že manželkou Lamperta bola neter a nie sestra Ladislava I. Svätého, ktorá by mu bola vekovo primeranejšia. Podľa neho išlo o dcéru Gejzu I. a jeho prvej manželky Žofie. Narodila sa niekedy v rokoch 1062 – 1070 a tiež sa volala po matke Žofia. Ako osirelú ju mal jej strýko, kráľ Ladislav vydať za Lamperta. Keďže písomné pramene absentujú, nemožno vylúčiť ani túto hypotézu o zakladateľke kláštora Žofii ako neteri kráľa Ladislava.

Lampert so synom doplatili na podporu, ktorú preukázali kandidátovi na uhorský tón, neuznanému synovi kráľa Kolomana Borisovi. Časť uhorskej šľachty podporovala kandidatúru oslepeného Álmošovho syna Bela II. a pri konfrontácii oboch táborov v roku 1132 boli zabití Lampert i jeho syn Mikuláš. Pravdepodobne náhla smrť zakladateľov kláštora viedla rehoľníkov k potrebe získať písomné svedectvo o majetkoch darovaných kláštoru. V roku 1135 tak bolo na žiadosť bzovíckeho opáta vydané potvrdenie panovníka o vlastníctve majetkov darovaných pri založení opátstva – zakladacia listina kláštora sv. Štefana kráľa. Opátstvo si napriek vydaniu listiny podporu kráľa nezískalo aj vzhľadom na uvedené priklonenie zakladateľov na Borisovu stranu. V období vlády Arpádovcov mu kráľmi neboli udeľované ani rôzne privilégiá, na rozdiel od väčšiny cirkevných inštitúcií, vďaka ktorým by sa mohol kláštor ekonomicky rozvíjať a zveľaďovať svoje majetky. Jedine Belo IV. v roku 1262 v súdnych záležitostiach podriadil poddaných kláštora krajinskému sudcovi alebo predstavenému kláštora.

Benediktíni pôsobili v Bzovíku veľmi krátku dobu, najneskôr do roku 1180 alebo 1181, keď sem prišli premonštráti z Klášterního Hradiska pri Olomouci na Morave. Predpokladanou príčinou príchodu novej rehole mohlo byť porušovanie disciplíny, strata autority a vážnosti a následný pokles počtu benediktínov. Od konca 11. storočia zasiahol benediktínske mníšstvo všeobecný úpadok a kríza, keďže sa „čierni mnísi“ vzdali kultivovania vzdelanosti a pastoračnej činnosti a zostali zatvorení za múrmi svojich kláštorov napriek zmenenej spoločenskej situácii. Benediktíni žijúci podľa regúl sv. Benedikta patria ku kontemplatívnym reholiam, kým premonštráti sa radia medzi kanonické rehole riadiace sa regulou sv. Augustína, ktorých spoločenstvá tvoria najmä klerici. Žili „zmiešaným“ životným štýlom, ktorý je spojením monastického života v kláštoroch a kanonického spôsobu života v kapitulách. Okrem kontemplácie sa venovali najmä pastoračnej a kazateľskej činnosti vo svojom okolí. Premonštrátske prepoštstvá plnili v Uhorsku aj funkciu verejno-právnych inštitúcií, tzv. hodnoverných miest, ktoré mohli overovať a vystavovať právne záväzné dokumenty.

Kláštor sv. Štefana kráľa v Bzovíku zakladatelia zabezpečili majetkami v 27 lokalitách Hontianskej, Ostrihomskej, Novohradskej, Zvolenskej, Belehradskej (Maď.) a Pilišskej župy (Maď.), ktoré Hunt-Poznanovci vlastnili dedične, získali kráľovskými donáciami alebo kúpili. O niektoré postupne rehoľníci prišli, lebo sa neskôr nespomínajú v ich držbe. Obdarovaní boli aj viac ako 60 osobami, ktoré mali vykonávať poľnohospodárske práce na rehoľných majetkoch. Spomínajú sa aj osoby povinné stavať stany na cestách či slúžiť v kuchyni. Okrem toho boli zabezpečení aj ďalšími sluhami, vinohradníkmi a rôznymi remeselníkmi ako mäsiari, pekári, koniari, garbiari, obuvníci, mlynári a zvonári. Postupne sa vykryštalizovali dva rozsiahlejšie majetkové celky v Hontianskej župe. Prvý s centrom v mestečku Bzovík v severovýchodnom cípe župy, druhý juhozápadne od tohto panstva pri Domaníkoch.

Podstatnú časť príjmov získavali kláštory vo forme poddanských dávok z dedín, ktoré im patrili. Feudálne dávky tvorila pevne stanovená peňažná čiastka – pozemková daň, naturálie a robotné povinnosti. Okrem toho mali kláštory aj vlastné hospodárske dvory, ktoré prevádzkovali vo vlastnej réžii. Ich účelom bola výroba potravín pre rehoľné spoločenstvá, prípadne spolu s poddanskými dávkami sa predávali na miestnych trhoch. Bzovícky kláštor mal hospodársky dvor neďaleko svojho sídla na rieke Krupinici s mlynom, jatkami a krčmou.

            V porovnaní s ďalšími uhorskými kláštormi možno kláštor sv. Štefana kráľa v Bzovíku pokladať za stredne veľký s priemernou úrovňou zisku. Prekážkami k rozvoju na významnejšiu cirkevnú inštitúciu bola chýbajúca kráľovská podpora výsadami zabezpečujúcimi úľavu a hospodársku prosperitu, či neexistencia kancelárie hodnoverného miesta – stredovekého uhorského verejného notariátu pri konventoch a kapitulách, ako aj nevýhodná poloha mimo hlavných komunikácií či blízkosť slobodných kráľovských miest. Na kláštorných majetkoch sa na mestečko vyvinul jedine Bzovík, ktorý sa nachádzal na vedľajšej trase zvolensko-liptovskej cesty, ale spájal východný Hont s banskými mestami a vyberalo sa tu aj mýto. Trhové práva udelil obyvateľom Bzovíka až v roku 1519 Vladislav II. Jagelovský.

Hlavným zdrojom poznatkov o stredovekej podobe kláštora je opis ruín a interpretácia stavebného vývoja od Václava Mencla, ktorý tu v roku 1932 uskutočnil archeologický výskum. Najstarším objektom monastického komplexu v Bzovíku bol jednoloďový kláštorný kostol, na západnej strane ukončený vstupnou predsieňou a dvomi vežami po jej stranách. Medzi štvorcovými vežami románskeho kostola sa nachádzala mníšska empora – chór a svätyňa bola pravdepodobne polkruhová, oddelená od lode víťazným oblúkom. V. Mencl datoval kostol do druhej polovice 12. storočia, ale Sándor Tóth posunul vznik kostola až do prvej tretiny 13. storočia. Argumentoval podobnosťami architektonických článkov s morfológiou kostolov v neďalekej Banskej Štiavnici, Krupine, Dobrej Nive, Babinej, Sáse a v maďarskom Nagybörzsöny.

V dôsledku zdrvujúcej porážky uhorského vojska v bitke pri rieke Slanej v apríli 1241 ostala krajina vystavená plieneniu Tatárov. S veľkou pravdepodobnosťou postihlo pustošenie aj Bzovícke prepoštstvo. Podobne nemáme konkrétne správy ani o možnom plienení kláštorných majetkov Matúšom Čákom, resp. jeho familiármi. S členmi bzovíckej vetvy Hunt-Poznanovcov, Ožďániovcami, ktorých panstvo susedilo s majetkami Bzovíckeho konventu, sa Matúš Čák na začiatku 14. storočia vysporiadal. Aj v Honte použil osvedčenú taktiku, keď poddajných a ochotných členov šľachtických rodov prinútil spolupracovať a prijal medzi svojich familiárov a odporcov zlikvidoval vyhnaním z majetkov. Tomáš zo bzovíckej vetvy Hunt-Poznanovcov, podľa výpovede v roku 1318, prišiel o všetky svoje hontianske majetky s hradom Litava a dokonca bol nútený pred Matúšom Čákom ujsť. 

            Ožďániovci boli patrónmi mníšskej komunity v Bzovíku pravdepodobne až do začiatku 14. storočia, keď schudobneli vplyvom násilníckych krokov M. Čáka a vzdali sa práv i povinností vyplývajúcich z výkonu patronátu nad kláštorom v prospech kráľovskej dynastie, pretože v mladších písomných prameňoch 14. – 16. storočia sa konvent uvádza ako kráľovská cirkev pod panovníkovým patronátom. Zachovali sa záznamy o opakovaných osobných návštevách konventu Ľudovítom I. Veľkým počas jeho ciest z Budína do Zvolena.

            Obdobie 14. a 15. storočia je poznačené majetkovými spormi s majiteľmi susediacich pozemkov, napr. s vlastníkmi dobronivského hradného panstva na severe či čabraďského na juhu. Husiti však kláštor neobsadili a nedrancovali, ako sa to traduje. Do konfliktu sa premonštráti zo Bzovíka často dostávali aj s obyvateľmi Krupiny. Krupinskí kapitáni Bartolomej a Ladislav z Plášťoviec v období feudálnej anarchie a zápasu o nástupníctvo po smrti Albrechta Habsburského atakovali v roku 1443 kamenné a drevené stavby Konventu sv. Štefana kráľa v Bzovíku, všetky domy bratov a dvor s Kaplnkou sv. Ladislava kráľa od základov zborili. V roku 1446 boli zaznamenané útoky aj zo strany ďalšieho krupinského kapitána Juraja Ďulafiho (Gyulaffy) zo Sajókazy (Maď.), ktorý zničil spálňu a ďalšie budovy kláštora. V popise týchto útokov na kláštorný komplex sú jediné známe písomné zmienky o architektonickej podobe kláštorných budov, ktoré sú príliš neurčité. Spôsob usporiadania kláštorných budov do 40. rokov 15. storočia nepoznáme a do tohto obdobia si rehoľníci pravdepodobne vystačili s malým jednoloďovým kostolom. Rozšírili ho po útokoch Krupinčanov, keď podľa V. Mencla nasledovala prvá fáza neskorogotickej prestavby.

Kláštorný kostol bol okolo polovice 15. storočia zväčšený predĺžením lode smerom na východ a výstavbou novej polygonálnej svätyne, pričom bol celý novo zaklenutý. Z jeho severnej strany bol vybudovaný kláštorný konvent, tvorený štvorkrídlovou krížovou chodbou, ktorá mala z východnej a západnej strany rozšírené krídla o vonkajšie trakty kláštorných miestností. Severné krídlo kláštorného konventu malo dobudovaný vonkajší trakt až v polovici 16. storočia. V severnej stene lode kostola bol osadený portál, ktorý zabezpečoval prechod medzi kostolom a južným krídlom kláštornej chodby. K svätyni kostola sa zo severnej strany napájala sakristia a na ňu nadväzovala kapitulná sieň. Identifikácia ďalších kláštorných miestností vo východnom a západnom krídle nie je jednoznačná. Poskytovali nevyhnutné zázemie pre chod kláštora, takže museli plniť funkciu jedálne, kuchyne, zásobárne a spálne, ktorá sa mohla nachádzať na poschodí východného krídla. Odlišný názor na stavebný vývoj má S. Tóth. Podľa neho bolo západné, pravdepodobne dvojpodlažné krídlo vybudované už okolo roku 1400 a k zväčšeniu kostola, ako aj k vybudovaniu krížovej chodby a východného kláštorného krídla došlo až v poslednej tretine 15. storočia.

Viacerí autori uvádzajú, že v roku 1471 Krupinčania vypálili novostavby kláštora, postavené po roku 1446. Aj V. Mencl datoval do obdobia po požiari zaklenutie krížovej chodby. Z obsahu svedectva o pustošení kláštorných majetkov Krupinčanmi v roku 1471 však vyplýva, že bol zborený hospodársky dvor s mlynom na rieke Krupinici, nie novostavby kláštora. Druhá už neskorogotická prestavba je tak datovaná až do začiatku 16. storočia kamennou doskou, vsadenou pôvodne uprostred severnej strany rajského dvora v prízemí. Podľa letopočtu na doske boli prestavby ukončené počas pôsobenia prepošta Andreja Dévaihov roku 1515. V súčasnosti je doska s erbami rodov Drágfiovcov (Drágffy) a Lorántfiovcov (Lorántffy) osadená v spevňovacom múre zo západnej strany farského Kostola sv. Štefana v Bzovíku. Z tejto periódy stavebných prác pochádzali klenby krížovej chodby, ktoré boli opatrené freskovou maľbou. Stopy fresiek boli nájdené v západnom krídle.

             Po bitke pri Moháči sa územie Slovenska ocitlo v susedstve Osmanskej ríše, prebiehal aj boj o uprázdnený kráľovský trón, ktorý využila uhorská aristokracia na upevnenie svojich pozícií. Bzovíckych premonštrátov zdecimoval uhorský magnát, boršodský župan Žigmund Balaša (Balassa) z Balašských Ďarmôt (Maď.). V roku 1530 Žigmund a jeho vojaci zaútočili na kláštor a násilne zničili všetko jeho vybavenie, časť mníchov zranili, časť zabili a zmocnili sa kláštorných majetkov. Pohromu prežilo len 5 bratov, ktorí ušli do kláštora v Hronskom Beňadiku. Prepošt Róbert síce protestoval, ale kráľ Ferdinand I. Habsburský daroval  patronátne právo nad prepoštstvom v roku 1540 Žigmundovi Balašovi s podmienkou, že sa tam budú konať bohoslužby, tak ako v minulosti. Rehoľníci sa však do kláštora už nikdy nevrátili.

Žigmund Balaša obsadený kláštorný komplex prestaval na pevnosť. Zbúral kostolné múry poškodené dobývaním, južné krídlo kláštornej chodby, kapitulnú sieň a východné krídlo, kým ostatné kláštorné priestory severného krídla dostaval a spolu s priestormi v západnom krídle prebudoval na obytné miestnosti. Kostol dal úplne rozobrať okrem severnej veže a získaný materiál použil pri budovaní reprezentačných častí pevnosti. Na bohoslužobné účely bola určená sakristia. Celý komplex bol obohnaný štvoruholníkovým opevnením so štyrmi nárožnými valcovými baštami. Vstup do pevnosti pri severozápadnej bašte mal podobu širokého neskorogotického portálu s padacím mostom. Okolo celého areálu bola vykopaná priekopa, na ktorú nadväzovala ďalšia sústava priekop a valov. Veža kláštorného kostola bola pretvorená na strážnu. Vo vnútri opevnenia priliehali k pevnostnému múru zo všetkých strán prízemné budovy. Výstavbu datuje neskorogotický portál severozápadnej veže s monogramom Ž. Balašu a letopočtom 1541 a renesančný kozub z roku 1546. Nové poschodové krídlo pristavané k severnému kláštornému krídlu má na portáli vyrytý rok 1548, ktorý možno považovať za rok ukončenia neskorogoticko-renesančnej prestavby kláštora na pevnosť. Bzovícka pevnosť s baštami, strieľňami, ochodzami a obydliami pre vojsko patrila z hľadiska fortifikačnej techniky na svoju dobu k moderným pevnostiam na našom území. Zo strategického hľadiska zabezpečovala prístup k stredoslovenským banským mestám. 

V roku 1559 Žigmund Balaša umrel a bzovícke panstvo po rehoľníkoch odkázal manželke Barbore Fánčiovej (Fánchy). Vdova Barbora poručila Bzovík, kde žila ešte 8 rokov, svojmu bratovi Jurajovi Fánčimu s podmienkou, že ak by si panovník robil nároky na bzovícke panstvo, mal rodine vyplatiť 7 000 zlatých za výstavbu opevnenia.

Ešte Žigmund Balaša prebudoval sakristiu kláštorného kostola na evanjelickú kaplnku a do Bzovíka povolal evanjelických kazateľov. Neskorší majitelia Fánčiovci v nej boli pochovávaní, o čom svedčí drevená náhrobná doska Juraja Fánčiho s manželkou Máriou Dóciovou (Dóczy) a synom Imrichom z roku 1651.

Pavol Fánči v roku 1658 venoval majetky svojej manželke Sidónii Balašovej, ktorá v roku 1678 odkázala polovicu kolégiu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Druhú polovicu získal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni (Szelepcény). Dlhšiu dobu sa snažil dostať sekularizované kláštorné majetky do rúk cirkvi, čo sa mu podarilo aj vďaka tomu, že posledný mužský potomok Fánčiovcov – Gašpar, bol ostrihomským kanonikom. Gašparom v roku 1685 rod v mužskej línii vymrel. J. Selepčéni venoval bzovícke panstvo ním založenému mariánskemu semináru v Trnave. V rámci protihabsburských bojov uhorských stavov v roku 1678 Bzovík obsadili kurucké povstalecké vojská na čele s Imrichom Balašom, pričom zapálili budovy kláštora a spôsobili tu veľké škody. Budovy dal potom obnoviť v ranobarokovom slohu arcibiskup J. Selepčéni spolu s trnavskými jezuitmi. Kaplnku prevzali katolíci a koncom 19. storočia v nej visel oltárny obraz sv. Štefana kráľa s nápisom datujúcim výstavbu kláštora do roku 1212! V jednej z reprezentatívnych sál ešte v roku 1866 viseli obrazy zakladateľov konventu, Lamperta, jeho manželky Žofie, syna Mikuláša a oproti nim portrét Pavla Fánčiho a jeho manželky Sidónie Balašovej, pravdepodobne z 18. storočia.

            Po zrušení jezuitskej rehole v roku 1773 bzovícke majetky po trnavských jezuitoch prešli pod správu študijnej základiny a univerzitnej tlačiarne v Pešti, druhá polovica majetkov naďalej slúžila na výchovu mladých kňazov. Od roku 1908 až do roku 1952 bolo panstvo vo vlastníctve viacerých súkromných osôb. Po prvej svetovej vojne prestal byť objekt obývaný a dochádzalo k jeho postupnej deštrukcii. Stavebný materiál z renesančných obytných budov a kostolnej veže, ktorá sa zrútila počas druhej svetovej vojny,  bol použitý napr. na opravu farského kostola, obecnej cesty a pod. V roku 1952 objekt prešiel do vlastníctva štátu. V 60. rokoch 20. storočia prebehli záchranné práce, odkrytie a konzervovanie kláštorných múrov a kostola. Cieľom zámeru pamiatkovej úpravy bolo využitie objektu na kultúrne účely a pre cestovný ruch. Zámer nebol zrealizovaný a zub času natrvalo poznamenal túto jedinečnú architektonickú pamiatku. Neskôr boli vykonané záchranné práce rozsiahlejšou údržbou striech.

            V súčasnosti sú pozostatky kláštora pamiatkovo upravené, ešte existujúce časti stavieb boli konzervované a múry nad úrovňou terénu náznakovo rekonštruované, aby sa črtal ich pôdorys na úrovni dnešného terénu. Sakristia stredovekého kostola (neskôr kaplnka) bola zastrešená.

 

Bibliografia

DANGL, Vojtech. Systém protitureckej obrany na území Slovenska v polovici 16. storočia. In Vojenská história, 2006, roč. 10, č. 4, s. 26-41.

HNILICA, Ján. Kláštor v Bzovíku. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.).Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava : Trnavská univerzita, 1994, s. 155-173.

KÖRMENDI, Tamás. A premontrei rend megtelepedése az Árpád-kori Magyarországon. A rend korai hazai története a kezdetektől az 1235-i Catalogus Ninivensisig I. In Turul, 2001, roč. 74, č. 3 – 4, s. 105.

LÁSZLÓOVÁ, Henrieta. Dejiny premonštrátskeho prepoštstva v Bzovíku. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.).Studia historica Tyrnaviensia III. Trnava : Katedra histórie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity, 2003, s. 113-129.

LÁSZLÓOVÁ, Henrieta. Stredoveký stavebný vývoj bzovíckeho kláštora. In Pamiatky a múzeá, 2004, č. 3, s. 32-36.

MENCL, Václav. Premonštrátsky kláštor Bzovík s kostolom sv. Štefana. In Sborník Matice slovenskej XIII, 1935, s. 402-416.

TÓTH, Sándor. A Hont-Pázmány nemzetség premontrei monostorai. s. l., BT-Press Könyv- és Lapkiadó Bt., 2008, s. 34-53.

VAJAY, Szabolcs. I. Géza király családja. In Turul, 2006, roč. 79, č. 1-2, s. 33-34 a genealogická tabuľka.

VÁLINÉ, POGÁNY, Jolán (ed.). Az örökség hagyományozása. Könyöki József műemlékfelmérései 1869 – 1890. Budapest : Országos Műemlékvédelmi Hivatal, 2000, s. 73-76.

ŽAŽOVÁ, Henrieta. Premonštráti v Bzovíku. In URBAN, Peter et al. Zlatá kniha Hontu. Martin : Matrica slovenská, (2010), s. 214-221.

ŽAŽOVÁ, Henrieta. Stredoveké premonštrátske kláštory v slovenskej časti územia bývalého Ostrihomského arcibiskupstva. Dizertačná práca. Bratislava : Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008, s. 31-79.