Historia

Autor: Mgr. Martin Hanuš

Správu o založení kláštora sv. Kozmu a Damiána v prameňoch nenájdeme a prvý dochovaný záznam pochádza zo 14. storočia. Jeho počiatky však musíme hľadať hlbšie v minulosti. Podľa tradície, ktorej vierohodnosť žiaľ nemôžeme spoľahlivo potvrdiť, existoval už za vlády kráľa Imricha (1196 – 1204).

Rovnako ako rok založenia, nepoznáme ani zakladateľa kláštora. Za pravdepodobných fundátorov sa považuje šľachtický rod Ludanickovcov. V písomných prameňoch sa prvý raz objavuje na začiatku 13. stor., kedy viacerí jeho členovia zastávajú významné funkcie v Uhorskom kráľovstve.

Ludanice ležiace na dôležitej diaľkovej ceste sa pravdepodobne už v priebehu 13. stor. sformovali do dvoch hlavných častí. Horné Ludanice sa utvárali pri opevnenom sídle Ludanickovcov, hrade obklopenom vodnou priekopu, ktorý si postavili na vedľajšom ramene rieky Nitra (areál družstva – rovnako ako kláštor je úplne zaniknutý). Dolné Ludanice, nazývané tiež Opátová Ves, ležali v blízkosti kláštora sv. Kozmu a Damiána (areál základnej školy). Vedľa kláštora stál a dodnes stojí rovnako starobylý farský kostol, pôvodne zasvätený taktiež východnému svätcovi sv. Demeterovi.

Prvá zmienka o ludanickom kláštore pochádza z roku 1327. Stručná správa uvádza, že vtedajší opát Tomáš dal spolu s predstavenými ďalších kláštorov opísať reformnú bullu pápeža Honoria III. Krátko nato sa v Ludaniciach stal novým opátom Pavol. V roku 1332 priznal pápežským vyberačom daní ročný príjem kláštora 6 hrivien. Táto suma dokladá, že ludanickí mnísi disponovali v porovnaní s okolitými benediktínskymi kláštormi na Zobore, či v Klíži len skromnými majetkami.  

V nasledovnom období sa písomné správy odmlčali na viac ako jedno storočie. Až v rokoch 1467 – 1485 sa stretávame s opátom Ondrejom. Koncom 15. storočia kláštor už zrejme prežíval krízu, keďže Ondrej nebýval v Ludaniciach, ale v kláštore v Nitre. V priebehu 1. pol. 16. storočia, v časoch tureckej hrozby a anarchie spôsobenej bojmi o uhorský trón, rehoľný život v Ludaniciach pravdepodobne zanikol. Zreteľne na to poukazuje správa z roku 1564, ktorá uvádza, že bola zbúraná časť kláštorného kostola.

Ďalšie historické záznamy dokladajú, že do popredia sa dostali len hospodárske záujmy. Opátstvo a jeho pozemky sa stali predmetom početných majetkových sporov a postupne prechádzali rukami viacerých vlastníkov. V roku 1674 ich napokon ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni daroval Nitrianskej kapitule.

Budovy kláštora sa naposledy spomínajú v roku 1611 a ako posledný objekt z  komplexu zanikol kostol. Stalo sa to medzi rokmi 1780 – 1786, pričom stavebný materiál z jeho asanácie sa využil na výstavbu novej fary. Nitrianska kapitula na mieste zaniknutého kláštora postavila niekedy v priebehu 17. a 18. stor. obytno-hospodársky komplex, tzv. kapitulský majer.

V rokoch 2005 až 2007 sa v Ludaniciach uskutočnil archeologický výskum, ktorý odkryl budovu majera a pod ním i pozostatky opátstva. Postupne sa podarilo identifikovať, že ide o južné krídlo a časť východného krídla smerujúceho ďalej na sever na vedľajšiu, výskumu neprístupnú parcelu.

Preskúmaná časť južného krídla kláštora má doposiaľ zistenú dĺžku 23 m a šírku 6,95 m. Krídlo tvorili tri miestnosti. Vo východnej sa zachovala aj interiérová podlaha. Pozostávala z vrstvy malty a kamienkov. Múry opátstva hrubé cca 0,5 m boli vyhotovené z tehál. Kláštor mal v interiéry aj exteriéry omietku svetlej farby, pričom na niektorých fragmentoch sa vyskytli stopy po červenej maľovke. Strechu opátstva pokrývali tehlové korýtka. Z južnej strany v exteriéry lemoval kláštor chodník široký cca 3 m, vyhotovený z malých nasypaných kameňov.  

Najväčšia z miestností južného krídla sa nachádzala na západnej strane a mala plochu 57,45 m² (cca 9,9 x 5,8 m). Na základe tradičných kláštorných schém ju môžeme identifikovať ako kláštornú jedáleň. Pod jej podlahou sa v juhovýchodnom rohu našlo dobre zachované teplovzdušné vykurovacie zariadenie, v stredoveku nazývané hypocaustum. Tento typ zariadení sa používali od 14. stor. najmä v kláštoroch. Zariadenie bolo prístupné pomocou jednoduchej šachty situovanej v exteriéri za južným obvodovým múrom.

Preskúmané južné krídlo kláštora postavili až v 14. storočí. Bližší pohľad na architektúru opátstva odhalil, že jeho stavebné dejiny boli dlhšie a zložitejšie. Výskum ukázal, že južné krídlo kláštora pristavali dodatočne k staršiemu východnému krídlu. Taktiež je pravdepodobné, že dosiaľ nepreskúmaný kláštorný kostol bol starší. Poukazujú na to nálezy kamenných článkov pochádzajúcich pravdepodobne z kostola. Ide o fragment okna a pätky piliera, ktoré sú svojim výtvarným štýlom románske. Počas výskumu sa vyskytol aj ďalší typ stredovekých tehál, než z akých boli postavené odkryté časti kláštora. Tieto tehly (tzv. prstovky) sú typické pre neskorostredovekú gotickú architektúru a naznačujú, že prestavby kláštora mohli pokračovať aj po dokončení južného krídla. Výstavba opátstva zjavne prebiehala postupne v závislosti od jeho potrieb a dostupných prostriedkov.

Archeologický výskum dosiaľ odkryl len južnú časť ludanického opátstva a jeho väčšia časť dosiaľ leží nepreskúmaná na susednej súkromnej parcele. Približnú predstavu o celkovom rozsahu kláštora máme aspoň vďaka geofyzikálnemu prieskumu, ktorý umožňuje nahliadnuť pod zemských povrch bez výkopových prác. Meranie pomocou tzv. georadaru pravdepodobne potvrdilo existenciu západného krídla a lokalizovalo jeho polohu a rozsah. Prieskum taktiež naznačil, kde možno očakávať základy kláštorného kostola. Pokračovanie východného krídla, z ktorého archeologický výskum zachytil malý úsek sa však nepodarilo ani v náznaku odsledovať. Príčinou tohto výsledku je skutočnosť, že niektoré časti kláštora po jeho zániku celkom rozobrali kvôli stavebnému materiálu. Ďalším dôvodom je, že na mieste zaniknutého opátstva fungoval do konca 18. stor. cintorín, ktorý jeho architektúru ešte viacej poškodil.

Z archeologického výskumu pochádza aj množstvo nálezov ilustrujúcich každodenný život stredovekých benediktínov. Celkovo možno skonštatovať, že nájdené artefakty poukazujú, v súlade s písomnými prameňmi, na skromný majetok miestnej mníšskej komunity.