PhDr. Bibiana Pomfyová, PhD. 

Hronovce – Čajakovo (predtým Lekýr), bývalý kláštorný kostol  pri zaniknutom benediktínskom Opátstve sv. Spasiteľa (dnes farský Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa), 

Charakteristika objektu:

Zaniknutý kláštor v Hronovciach – Čajakove (niekdajšom Lekýri) patril do skupiny asi 12 stredovekých kláštorov na území dnešného Slovenska, o ktorých môžeme spoľahlivo povedať, že to boli benediktínske kláštory (spolu s kláštormi v Nitre – Zobore, Hronskom Beňadiku, Diakovciach, Bzovíku, Skalke nad Váhom, Rimavských Janovciach, Krásnej nad Hornádom, Klížskom Hradišti, Ludaniciach, Mengusoviach–Štôle a Prievidzi).  Jedinou, dodnes čiastočne zachovanou stavbou niekdajšieho kláštora je dnešný farský kostol. Pod jeho barokovou úpravou sa skrývajú pôvodné múry neskororománskeho chrámu. Patril medzi väčšie, trojloďové kláštorné kostoly. Mal kameňosochársku výzdobu, z ktorej poznáme niekoľko fragmentov. Trojloďové bazilikové usporiadanie aj známe architektonické články naznačujú, že to bola zrejme reprezentatívna stavba. Dejiny aj architektúra kláštora v Čajakove ešte len čakajú na svoje dôkladné preskúmanie.

Náčrt histórie:

Dejiny a okolnosti založenia kláštora v Čajakove nie sú známe. Je však pozoruhodné, že vznikol len 9 km od iného kláštora – premonštrátskeho konventu v Bíni s dodnes zachovaným kláštorným kostolom (založeným pred rokom 1217). Existencia opátstva v Čajakove je v písomných prameňoch prvý krát nepriamo doložená v jednej listine, napísanej v roku 1255 alebo 1256, v ktorej je zmienka o opátovi zo Serafína (abbatis de Serefful). V roku 1264 sa spomína priamo kláštor Serafína (monasterium de Serephel). Pomenovanie Serefful, Serephel sa pravdepodobne vzťahuje na meno zakladateľa kláštora – bližšie neznámeho Serafína, snáď z rodu Kačičovcov. Patrocínium sv. Spasiteľa je doložené v roku 1350.

Dobové písomné pramene nám o kláštore prezrádzajú pomerne málo. Napríklad jedna listina z roku 1320 označuje mníchov Fridricha a Ulricha za benediktínov. Je to dôležitá zmienka, pretože potvrdzuje, že kláštor v Čajakove patril k benediktínskej reholi. V roku 1332 opát Mikuláš zaplatil vyberačom desiatkov pre pápežskú stolicu pol marky.  Neveľká suma naznačuje, že kláštor nepatril medzi bohaté inštitúcie. V roku 1355 zastupoval tunajší opát benediktínske mníšky z neďalekého Ostrihomu. Na začiatku 16. storočia prežívalo opátstvo v Čajakove (Lekýri), tak ako mnohé iné kláštory v tej dobe, úpadok. Keď v roku 1508 prišli na kontrolu vizitátori, našli kláštor takmer opustený. Žil v ňom už len starý a zadlžený opát a i ten si prial kláštor opustiť, pretože sa oň pod ťarchou staroby nevládal starať. Podľa svedectva vizitátorov bol kláštor úplne zanedbaný a každým dňom sa menil na ruiny. Vizitátorom sa síce podarilo opáta presvedčiť, aby zotrval na svojom mieste, kláštor však i tak zakrátko zanikol. Titul opátstva sa istý čas ešte udržal, no mnísi sa sem už nevrátili. Kostol dostali do správy svetskí kňazi.  

Z kláštorných budov sa dodnes čiastočne zachoval len kostol. V čase prvej zmienky o kláštore (1255/1256) pravdepodobne už existoval. Jeho výstavba sa predpokladá v priebehu prvej polovice 13. storočia – v dobe kráľa Ondreja II. (1205 – 1235), resp. medzi rokmi 1220 až 1240. Mal podobu trojloďovej baziliky bez priečnej lode s trojicou východných apsíd a dvomi západnými vežami. Lode, dnes plochostropé, boli pravdepodobne zaklenuté a dosahovali dĺžku štyroch klenbových polí. Dodnes ich oddeľujú zrejme ešte románske medziloďové piliere a polkruhové arkády. Apsidy bočných lodí mali polkruhový pôdorys, presný tvar hlavnej svätyne nepoznáme. Zlý technický stav kostola si v 18. storočí vynútil barokovú prestavbu, uskutočnenú v niekoľkých etapách. Kostol v tom čase predĺžili o novú západnú vežu a strednú apsidu nahradili novým presbytériom. V roku 1945, na konci 2. svetovej vojny došlo počas ústupu nemeckých vojsk k výbuchu, pri ktorom bola zničená západná časť kostola. Súčasný farský chrám s novopostaveným západným priečelím ja tak len torzo barokovo prestavaného románskeho kláštorného chrámu. Kostol ani jeho okolie zatiaľ neboli dôkladnejšie skúmané.  Po poškodení stavby v roku 1945 sa v deštruovaných murivách našli fragmenty románskych architektonických článkov – stĺpiky, pätky s nárožnými drápkami, kockové hlavice, fragment oblúčkového vlysu. Pôvodne zaiste tvorili súčasť bohatej výzdoby veží, združených okien a hlavného západného portálu. Niektoré z týchto stavebných prvkov sú uložené v interiéri kostola. Pri obnove objektu v 90. rokoch 20. storočia bolo čiastočne odkryté a prezentované pôvodné tvaroslovie bočných apsíd. Vo vnútri kostola je možné vidieť ich kamenné murivo, polkruhovo ukončené románske okná (viditeľné i z exteriéru), zaklenutie konchami aj ústupkové víťazné oblúky, ktorými sa apsidy napájajú na bočné lode. Polkruhový tvar schodov, ktorými sa dnes vystupuje k hlavnému oltáru, má naznačovať tvar pôvodnej strednej apsidy. Objavila sa však aj neoverená hypotéza, že pod vyvýšenou podlahou presbytéria by mohla byť ešte stredoveká krypta. Pôdorys zaniknutej západnej časti kostola je náznakovo prezentovaný v teréne pred súčasnou západnou fasádou. 

Bibliografia:

Fackenberger, F. –MENCLOVCI, V. a D.: Výskum románskych pamiatok v Nitrianskom kraji. In: Pamiatky a múzeá, 6, 1957, č. 4, 185–186.

Güntherová, A. a i.: Súpis pamiatok na Slovensku, 1. Bratislava 1967, 257.

Oslanský, F.: K vizitácii benediktínskych kláštorov na Slovensku začiatkom 16. storočia. In: Historický časopis, 47, 1999, č. 1, s. 18-32 (24-27).

Hervay, F. L.: Bencés élet a középkori Magyarországon. In: Paradisum plantavit. Bencés monostorok a középkori Magyarországon / Benedictine Monasteries in Medieval Hungary. Ed. Imre Takács. Pannonhalma 2001, 462-547 (500-501).

Romhányi, B. F. – Laszlovszky, J. – Szakács, B. Z.: Kolostorok és társaskáptalanok a középkori Magyarországon. Budapest 2008, CD-ROM.

Katalóg k výstave Ranostredoveká sakrálna architektúra Nitrianskeho kraja, CD-ROM, príloha publikácie Ranostredoveká sakrálna architektúra Nitrianskeho kraja. Zborník zo seminára a katalóg ku výstave. Ed.: Anna Valeková. Nitra 2011.