Historia

Autor: PhDr. Bibiana Pomfyová, PhD.

Dejiny benediktínskeho kláštora v Diakovciach boli úzko späté s najvýznamnejším benediktínskom opátstvom v niekdajšom Uhorsku – s Kláštorom sv. Martina v Pannonhalme (Panónskej hore). Neprekvapuje preto, že územie dnešných Diakoviec sa prvý krát objavuje v listinách, ktoré patria k najstarším v rámci Slovenska i stredovekého Uhorska. Prvá písomná zmienka vzťahujúca sa k Diakovciam je obsiahnutá v dodatku listiny z roku 1002, ktorou prvý uhorský kráľ Štefan udelil opátstvu v Pannonhalme rovnaké práva, aké mal kláštor benediktínov v Montecassine. Z dodatku sa dozvedáme, že pannonhlamský kláštor dostal na území dnešného Slovenska dedinu, či skôr veľkostatok Váh (Wag), ktorý zahŕňal územie neskoršej obce Diakovce a jej okolia.  Donáciu kráľa Štefana I. potvrdil v roku 1093 kráľ Ladislav I. V jeho listine sa uvádza, že pannonhalmský kláštor mal na tomto veľkostatku veľmi dobrý ovocný sad, dva rybníky a les. Všetky dary kláštoru opätovne potvrdil pápež Paschal v roku 1102. V pápežskej bule, vystavenej 2. decembra uvedeného roku, sa po prvý krát spomína tunajší Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Je možné, že v rámci hospodárskeho dvora (grangie), patriaceho pannonhalmským mníchom, tu v tom čase už existoval malý kláštor a že spomenutý Kostol Panny Márie bol jeho súčasťou.  Podľa jednej hypotézy by týmto kostolom mohla byť dnešná bočná Kaplnka sv. Štefana. Niektorí bádatelia pripúšťajú však aj možnosť, že na prelome 11. a 12. storočia vznikol samotný trojloďový kláštorný kostol, ktorý bol neskôr iba prestavaný.  Žiadna z uvedených hypotéz ale zatiaľ nebola potvrdená. Kostol, resp. Kaplnka Panny Márie sa spomína opäť v rokoch 1214 a 1215. Existencia malého kláštora (cella), podriadeného Pannonhalme, je tu jednoznačne doložená až v roku 1228 v súvislosti s vysvätením novopostaveného (alebo prestavaného?) Kostola Panny Márie. O slávnostnej vysviacke nás vzácnou zhodou okolností informujú až dva písomné pramene. Prvým je bula pápeža Gregora IX., ktorá sa zmieňuje o tom, že na žiadosť pannonhalmského opáta Uriáša boli vysviackou poverení vacovský biskup Brictio a nitriansky biskup Jakub. Druhým prameňom je tzv. Prayov kódex. Významná liturgická kniha z konca 12. storočia kolovala medzi rôznymi cirkevnými inštitúciami a istý čas ju mali k dispozícii aj v Diakovciach.  Zrejme vtedy na jednu stranu kódexu vsunuli krátky text o konsekrácii diakovského kostola. Z textu vyplýva, že vysviacka prebiehala počas dvoch dní. V prvý deň (1. 12. 1228) posvätili k úcte Panny Márie kostol, uchovávajúci rad relikvií (zapisovateľ uviedol relikvie Panny Márie a svätých Petra, Juraja, Havla, Henricha, Gotharda, Margity). Druhý deň vysvätili horný Oltár sv. Juraja, v ktorom bola tiež uložená celá zbierka relikvií (zo Svätého kríža, ako aj svätých Jána Evanjelistu, Juraja, Vavrinca a Martina).  Mnísi si teda do kódexu zapísali to, čo bolo najdôležitejšie pre ich liturgické povinnosti, ku ktorým patrila oslava svätých a pripomínanie si pamätných udalostí. Vysviacka kostola bola pre každý kláštor jednou z hlavných pamätných udalostí. 

Kostol Panny Márie je spolu s Kaplnkou sv. Štefana jediným viditeľným pozostatkom zaniknutého kláštora. Kláštorné budovy, ale aspoň časť z nich, sa nachádzali na severnej strane kostola. Poukazuje na to dnes zamurovaný, polkruhovo ukončený portál v severnom múre bočnej severnej lode.

Podľa písomných prameňov bol kláštor koncom 13. storočia, keď sa prvý krát objavuje aj názov Diakovce (Deáky), chránený hradbami a opevnením. Opevnenie vybudovali ľudia rakúskeho a štajerského vojvodu Albrechta Habsburského, ktorý po smrti kráľa Ladislava IV. (1290) obsadil juhozápadné Slovensko. Obsadené územie vydobyl späť v roku 1291 Abrahám Rufus z Hlohovca. Listina vraví, že so svojimi servientmi nasadil vlastný život, aby získal späť opevnený kláštor a vrátil ho pôvodnému vlastníkovi, teda opátstvu v Pannonhalme.

Priorát v Diakovciach jestvoval do konca 16. storočia. Po krátkom období šírenia reformácie medzi miestnym obyvateľstvom bol v roku 1636 vrátený pannonhalmským benediktínom. Rehoľníci tu pôsobili do roku 1787, keď bol kláštor zrušený v rámci jozefínskych reforiem. Opätovne sa vrátili koncom 19. storočia a zostali až do násilného zrušenia kláštorov v roku 1950.  Kláštorný kostol prešiel určitými stavebnými zásahmi (nadstavba veží, úprava západného priečelia, oprava klenby) v 18. storočí.  Zásadná prestavba sa uskutočnila v rokoch 1872 až 1875, keď podľa plánov architekta Fridricha Schuleka pristavali k západnému priečeliu kostola novú trojloďovú, neorománsku baziliku.